Denyrha – Unknown Mania

Rok

2026

Klient

Denyrha

Kategória

Videoklipy

Lokácia

Šaľa / Bratislava

Výzva

Téma piesne, ktorú nastolila a rozpracovala kapela je vážna, pútavá a fascinujúca: Ide o pocity a situácie, akými ich prežíva človek s krajnou poruchou osobnosti – Borderline Personality Disorder (BPD).

Intenzita emócií, ich nekontrolovateľná smršť a prílivová vlna, ktorú spôsobia sa postarajú o hurikán, ktorý je uzamknutý vo vnútri a naráža na steny vnútorných pocitov a hraníc, až kým človeka nerozbijú na kúsky.

Tieto pocity nemusíme dať najavo navonok, môžeme ich napriek ich intenzite skrývať, tajiť a maskovať – bojovať s nimi, alebo sa nimi nechať prevalcovať. V každom prípade nás vyčerpajú, zadupú a zničia, aby sme o pätnásť minút neskôr boli schopní znova tancovať, usmievať sa, nakupovať – bežne fungovať. Hádže nás to od mantinelu k mantinelu a následne žijeme s tisíckami modrín a zlomenín, o ktorých nikto iný nevie.

Pieseň a videoklip rozpracovávajú manickú fázu, keď BPD človeka otrieska o mantinel, následne ho potopí, doláme a spáli, aby hneď na to – ešte kým leží na zemi a spamätáva sa – vyšlo slnko, rozfúkajú sa mraky a ustane vietor.

Poučenie, ktoré sme chceli priniesť rozpracovaním tejto témy je postavené tak, aby ľudia ktorí sa s týmito pocitmi denne nestretajú pochopili a akceptovali, čo môžu prežívať iní ľudia okolo nich.

Bolo mi obrovskou cťou pracovať na tomto koncepte a pripraviť vizuál pre dielo s takouto hĺbkou a presahom.

Rozsah práce

Technická stránka

Samozrejme by som to nebol ja, keby som si už tak zložitú produkciu nesťažil ešte viac – po pokušení, ktoré mi pripravil kamarát fotograf Marek Mucha som sa rozhodol počas celého natáčania používať manuálne vintage objektívy – teda som sa potrápil s nasledovnými lahôdkami:

Helios 40-2-H 1,5/85

Helios 81H 2/50

Helios 44-2 2/58

Takumar 3,5/35

Takumar 1,4/50

Tieto úžasné sklá mi na Canon R5 poskytli skvelý, veľmi špecifický a kvalitný obraz s neopakovateľným bokehom pre následnú postprodukciu.

Realizácia

V prvom rade som sa zamýšľal nad vizuálnym konceptom piesne – naskicoval som si jednotlivé scény, rozpísal obrazy, ktoré mi téma evokuje. S Denou sme niekoľkokrát tieto vizuály rozoberali, aby ich zmysel a smerovanie korešpondovali s témou a gradáciou intenzity piesne.

Útek a les

Krajná porucha osobnosti v človeku vyvolá hurikán emócií, ktorý je nemožné ovládať a korigovať – ide o smršť, ktorá človeku na krátky čas prevráti realitu, vnímanie, svet okolo neho. Túto intenzitu a nastupujúcu manickú fázu sme zobrazili cez útek v lese, kde Dena najprv beží nie plnou intenzitou, ale vnímame, že niečo nie je v poriadku – že je stratená, zmätená a rozhodená. Tento útek sa zintenzívňuje ako behom, tak aj narábaním s kamerou či postprodukčnými efektami.

Jazero Amerika III

Scéna úteku vrcholí vstupom na hladinu jazera, pri ktorej mala byť hlavná hrdinka osamotená v obrovskej, prázdnej scéne, sama so sebou a v plnej intenzite prežívať nepokoj v hlave. Vizuálne bola scéna naplánovaná na zamračený deň, ktorý by podrthol atmosféru, ktorú sme chceli vizualizovať. Stalo sa ale to, že napriek predpovedi počasia nám vyšlo slnko a boli sme svedkami romantického západu slnka na jazere… a to je presne to, čo sme nechceli.

Táto scéna nás stála najviac námahy (postaviť neviditeľnú plošinu v strede jazera Amerika III, zabezpečiť dvoch kormidelníkov a člny, následné demontovanie plošiny). Nakoniec scéna kvôli slnku musela podstúpiť plastickú operáciu v 3D softe a následné VFX tomu dodalo atmosféru, ktorá bola adekvátna.

Nasadenie si masky

Keď človek, ktorým môžu zmietať takéto pocity v hocakej časti dňa potrebuje fungovať navonok, nejde to bez toho aby si musel občas nasadiť masku na to, aby aspoň chvíľu fungoval v reálnom svete. Túto časť sme zobrazili cez útek mestom (tu sa chcem ospravedlniť ľuďom, ktorých sme v davoch v centre mesta bez ospravedlnenia prerazili a bežali sme ďalej – bolo to z dobrého dôvodu) – táto scéna je nasledovaná nasadením si masky, ktorá nielen prekrýva vnútorný pocit, ale i zraňuje a ničí i to, čo v človeku ešte ostalo.

Nasadenie si masky je korunováciou tejto scény – ide o pretvárku ktorá navonok vyrieši problém, ale pod povrchom je len utrpenie, nepokoj, úzkosť a depresia. Takéto prekrývanie vnútorných pocitov môže paradoxne ešte viac raniť…

Strom a búrka

Ďalšou fázou bol pocit samoty – i keď okolo seba máme ľudí, ktorým na nás možno záleží, i tak sa môžeme od tohto vnímania odizolovať a nevnímať ho. Preto v scéne stojí kapela staticky, bez pohybu a Dena sa i tak ocitá úplne sama bez toho, že by ju niekto bol schopný zachytiť a pomôcť jej.

Toto bola zároveň scéna, ktorú sme potrebovali špecificky nasvietiť – teda sme využili agrárny dron s veľkou nosnosťou, na ktorý sme pripevnili video svetlá.

Poďakovanie

Každá zo scén si vyžadovala špecifický prístup a plánovanie. Ďakujem kapele za trpezlivosť a pochopenie pri realizácii nápadov.

Obrovská vďaka aj neviditeľnému teamu – ľuďom, ktorí nám poskytli support pri príprave scény na jazere – Postavenie neviditeľnej plošiny v strede jazera mal na starosti môj otec Ladislav Nedecký, či páni, ktorí kormidlovali oba člny – Jozef Belovič a Ľudovít Vincze. Bez nich by tento scenár nebol realizovateľný.

Svet Dronov nám zasa umožnil realizovať scénu so stromom – jednalo sa o potrebu nasvietiť strom v poli zhora počas modrej hodiny, keď Dena sedí na konári a jej šaty vejú vo vetre. Svetdronov.sk poskytol obrovský agrárny dron s nosnosťou 50kg, ktorý nám vynášal svetlá od Zoomy.sk – vďaka tomu sme mali scénu nasvietenú zhora presne tak, ako sme mali v predstave.

Takisto chcem poďakovať Marekovi Muchovi – legendárnemu Nitrianskemu fotografovi za BTS foto pri jazernej scéne i pri scéne so stromom.